• Elitní a speciální síly
  • Úkoly speciální sil
  • Historie speciální sil
  • Encyklopedie podle států
• Terorismus
• Hnutí
• Technika
• Technologie
• Zbraně
• Výstroj
• Stavby
• Osobnosti
• Historie
• Slovníky
• Bojová umění
• Taktika a strategie
• Dovednosti
• Zdravověda
• Sniper
• Maskovací vzory

Úvaha o presných padákoch

Zhod zásob na padáku so systémom JPADS. (Zdroj: www.defenseindustrydaily.com.)

Presnosť sa stala jedným zo symbolov moderného boja. Aspoň takáto predstava je ľuďom vštepovaná zo všetkých možných zdrojov. Napriek obrovským pokrokom (najmä vďaka moderným technológiám) ostávajú isté aspekty vedenia bojovej činnosti týmto trendom z veľkej časti nezasiahnuté. Často ide o záležitosti, ktoré nie sú “dostatočne senzačné“, no aj tak tvoria neoddeliteľnú súčasť dnešného boja. Príkladom sú používané padáky.

Padák je od svojho vynájdenia blízkym spojencom vojaka. Značne rozšíril jeho operačné možnosti a do radov výsadkárov bola (takmer) vždy vyberaná elita armády. Rozšírenie vrtuľníkov v spojitosti s ďalšími faktormi značne oslabilo renomé padákov. Posledná veľká výsadková operácia sa odohrala v roku 2003, keď bolo na severe Iraku vysadených tisíc amerických výsadkárov. S väčšinou ostatných misií si poradili vrtuľníky. No aj v porovnaní s nimi majú padáky stále svoje výhody.

Systém JPADS umožňuje zásobovať z jedného miesta viacero pozícií (Zdroj: www.defenseindustrydaily.com.)

Prejavuje sa to aj v praxi, najmä pri plnení logistických úloh v Afganistane. Náročný terén veľakrát znemožňuje nasadenie vrtuľníkov, a na mnohých miestach kde by mohli operovať by predstavovali pre nepriateľa lákavý a zraniteľný cieľ. V neposlednej rade je nutné spomenúť aj ekonomickú stránku veci. Zabezpečenie zásobovania všetkých predsunutých základní vrtuľníkmi by bolo nesmierne drahé, a súčasné kapacity (tzn. počet vrtuľníkov) by na to zrejme ani nepostačovali. Preto sa zásabovanie mnohých základní realizuje pomocou zhodu z lietadla za pomoci padákov.

Systém Onyx UL (Ultra Light) používaný americkou námornou pechotou (Zdroj: www.atair.com.)

Avšak ani táto metóda nie je odpoveďou na všetko. Prvým problémom je presnosť zhodu. Neriadený zhod materiálu je, tak ako aj pred sedemdesiatimi rokmi, veľakrát viac umením než vedou, a je jedno, či sa použije stará Dakota z 2. svetovej vojny, alebo moderný Globemaster III za vyše 200 miliónov dolárov. Preto sa neraz stáva, že zhodené zásoby končia v rukách nepriateľa, alebo na mieste, kam sa vlastné jednotky nedokážu dostať (čo je v hornatom Afganistane viac ako možné). Nehovoriac o dodatočnej záťaži pre pozemné jednotky, ktoré sa nemôžu v plnej miere venovať plneniu svojich úloh. Tento faktor sa piloti často snažia eliminovať letom v nízkej výške, pričom často preletia nad cieľovou oblasťou niekoľkokrát pri malej rýclosti kým materiál zhodia. Tým sa zvyšuje síce presnosť zhodu, no stúpa riziko zostrelenia, padá možnosť utajenia, predlžuje sa doba potrebná na zhod atď. Navyše obzvlášť v hornatých podmienkach často táto technika vôbec nie je uplatniteľná.

JPADS si vie poradiť aj s veľkými zásielkami... (Zdroj: www.mffsolutions.com.)

Napriek spomínaným nedostatkom nie je rozdiel medzi zhodom bômb a zásob na padákoch až taký priepastný rozdiel. A dnešné bomby sú omnoho presnejšie ako boli vminulosti. Americký systém JDAM dokonca umožňuje zo starých “železných“ bômb spraviť bomby “chytré“. Práve týmto systémom sa inšpirovali vývojári pri práci na JPADS – Joint Precision Air Drop System. Spoločný projekt americkej armády a letectva totiž využíva na presné navádzanie padákov prvky veľmi blízko príbuzné systému JDAM.

Tento systém využíva padáky typu “krídlo“, ktoré ponúkajú lepšiu ovládateľnosť. Ich riadenie má na starosti riadiaca jednotka AGU – Airborne Guidance Unit, ktorá sa orientuje podľa dát z GPS. Pritom naprogramovanie miesta zoskoku sa dá spraviť aj na poslednú chvíľu na palube lietadla.

Vďaka tomuto systému nemusia lietadlá lietať zbytočne nízko a zhod je možný na omnoho väčšie vzdialenosti, keďže tento typ padáku je schopný plachtiť mnoho kilometrov. To umožňuje dokonca zásobovať viacero pozícií naraz, a zároveň poskytuje lepšie možnosti utajenia. JPADS vysiela späť do lietadla svoju polohu, vďaka čomu je možné okamžite, ako aj s odstupom času naviesť pozemné jednotky na jeho pozíciu.

Firma Airorne Systems je výrobcom systému používaného od roku 2006 v Afganistane a ponúka JPADS v niekoľkých prevedeniach v závislosti od hmotnosti nákladu: MicroFly do 317 kg, FireFly do 998 kg, DragonFly do 4 540 kg a MegyFly je schopný vysadiť náklad s hmotnosťou 13 608 kg. Testované už bolo zariadenie schopné zvládnuť až 19 051 kg, a americká armáda má záujem o systém s nosnosťou 27 ton. Samozrejme systém ale nemožno zväčšovať donekonečna. Napríklad MegaFly má padák s plochou 930 metrov štvorcových (aj keď vďaka tomu je schopný dokĺzať až na vzdialenosť 40 kilometrov).

MegaFly má rozpätie len o pár metrov menšie ako Boeing747 (Zdroj: www.defense-update.com.)

Avšak aj tento systém má svoje obmedzenia. Tým hlavným je cena. Samozrejme keď to situácia umožňuje tak je systém použitý späť, no hlavne pri zásobovaní vzdialených jednotiek bez prepravných kapacít sa na takúto možnosť spoliehať nemožno.

Americká armáda preto už v roku 2005 spustila s cieľom zásobovať jednotky vzdialené viac ako 350 km od logistických centier projekt LCLA Low – Cost, Low – Altitude. Od roku 2007 sa používa v Afganistane a medzi vojakmi sa teší značnej podpore. V čom spočíva jeho výhoda? Ako napovedá názov, hlavnou výhodou je cena. Provizórne balíky sú jednoducho osadené padákmi T-10 či Stalker, ktoré už nespĺňajú bezpečnostné normy a nemôžu sa teda použiť pri zoskokoch ľudí. Takáto recyklácia nepoužiteľného materiálu samozrejme šetrí zdroje. Systém umožňuje zhod štvorice balíkov na menej ako 75 metrov dlhú dopadovú dráhu, no hmotnosť jedného balíka je limitovaná na 250 kg. Napriek tomu značne zlepšuje zásobovanie “odrezaných“ základní. Vďaka presnosti tohto systému nie sú potrebné stovky a stovky metrov pristávacích plôch, ale je možné využiť aj centrálne nástupištia základní či iné zabezpečené plochy. Vďaka tomu sa nemusia vojaci vystavovať riziku útoku nepriateľa pri zbieraní popadaných balíkov ďaleko od základne. Samozrejme sa šetrí aj čas. Keďže balíky sú pokryté len plachtovinou na ich otvorenie stačí obyčajný nôž.

LCLA dopraví zásoby do bezpečia základní (Zdroj: http://usarmy.vo.llnwd.net.)

Aký prístup je teda vhodnejší? Asi najdiplomatickejšou a najprázdnejšou odpoveďou by bolo, že obe majú svoje výhody aj nevýhody. Každopádne najväčší benefit budú mať bez pochýb vtedy, ak sa bude používať kombinácia oboch systémov. JPADS možno pôsobí “pretechnizovane“ pre “každodennú rutinu“, no bez pochýb je nenahraditeľný pri zásobovaní vyžadujúcom utajenie, v ťažkých terénnych podmienkach atď. Na druhej strane moderné armády (obzvlášť tá americká) si už uvedomili, že moderné technológie nie sú všetko, a je potrebné vykryť aj kvantitatívne nároky moderného bojiska. Muži a ženy, ktorí pôsobili vo vojenských misiách si určite uvedomujú mnohonásobne lepšie než bežný laik, že možnosti a výkonnosť nasadených vojsk sú silne závislé na logistickom zabezpečení. História nás učí, že bitky neraz vyhráva ten, komu dlhšie vydržia zásoby. A zásobovanie vzduchom sa ľahko môže stať faktorom, ktorý rozhodne o chode dejín. Svoje by o tom vedeli hovoriť francúzsky obrancovia Dien Bien Phu.

Referenie

• ATM 3/2010 str. 48 - 50

Autor: Tomáš Beňuš | Článok vložený: 20.04.2014